Tlačiť
PDF

Prierez históriou cesty Magna Via

História nás učí poznať súčasnosť
"Cesta znamená život" (Via est Vita)
Naša minulosť je naša budúcnosť
História je učiteľka života

Už od ranného úsvitu ľudskej civilizácie bol človek nútený hľadať a využívať cesty pri získavaní potravy, vytváraní životného priestoru a ďalšom zabezpečovaní životných potrieb. Obchod úzko súvisel s prirodzenou tvorbou obchodných ciest, ktoré vznikali v najvhodnejších terénoch .Rovnako aj doprava v dávnej minulosti súvisela a rozvíjala sa sa predovšetkým s obchodom, čo dokumentujú historické nálezy výrobkov a náradí remeselníkov a poľnohospodárov. Osídľovanie a rozvoj remesiel podporovalo aj rozvoj obchodných ciest, ktoré kontrolovali hradiská a neskôr strážne hrádky.Cesty sa stávali v rozvíjajúcej sa spoločnosti čím ďalej tým viac nevyhnutnejšou potrebou. O tom, že naše územie bolo prajné a vďaka strategickej polohe územia patrilo medzi frekventované obchodné oblasti svedčí bohatosť hromadných archeologických nálezov. Pre dopravu a obchod je výrazným krokom vpred domestikácia koňa a využitie jeho sily a schopnosti. Okrem iných dopravných prostriedkov vykonáva v podstate kôň funkciu prepravcu až do novoveku.

Prezentáciou a zviditeľňovaním historickych obchodných ciest ako i stredovekej poštovej cesty, ktora spájala strednú Európu s juhovýchodnou Európou sa usilujeme prispieť malou troškou k budovaniu Európskeho domu za účelom integrácie podnikaateľských subjektov v cestovnom ruchu na tejto trase v záujme zkapitalizovania a efektívneho využitia potenciálu prírodných krás a historických pamiatok z cieľom zachovania a propagácie kultúrno-historického dedičstva.

Jantárová cesta (Via Antiqua)

bola obchodná suchozemská cesta v praveku a staroveku, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomorskej oblasti na Pobaltie. Spájala Aquileiu pri Jadrane s Pobaltskými krajinami na severe. Bola nazývaná tak od rímsko-provicionálnej doby, keď sa po nej prepravoval od brehov Baltického mora do Rímskej ríše zlatožltý jantár
- kameň slnka, ktorý spája oblohu so zemou,
- magický amulet, ktorý chráni pred zlými duchmi.

Jantár bol známy svojou pomernou tvrdosťou, dobrou opracovateľnosťou a štiepateľnosťou. Kultúry starovekých národov ho s obľubou používali na výrobu ozdobných predmetov, šperkov a magických amuletov Bol cenený viac ako zlato. Predmetom obchodu bol nielen jantár, ale z východobaltských nálezísk bol smerom na juh prepravovaný i dobytok, kože, kožušiny, otroci a opačne smerom na sever boli prepravované luxusné výrobky antických remeselníkov (sklené, strieborné a bronzové výrobky a víno.)

Predmetom obchodu už od staroveku obojsmerne bol z Dubnických baní pri Prešove aj polodrahokam opál - záhadný kameň šesťdesiatich farieb, ktorému sa pripisujú silné magické účinky.

Najviac sa používala od konca 7.stor. pred Kr. do 5 stor. Okrem tejto hlavnej trasy Jantárovej cesty vyznačenej na mape starovekí obchodníci používali i jej vedľajšie vetvy. Tie viedli tiež aj cez naše územie. Svedectvo o jednej z nich nám zanechal najvýznamnejší grécky geograf, kartograf a polyhistor Klaudios Ptolemaios (90 -168),ktorý uvádza vo svojom diele Geográfiká obchodnú stanicu Leukaristos za Dunajom, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou totožná s Laugariciom a teda Trenčínom. Vo svojej mape vtedajšieho sveta z polovice 2. stor. n.l. uvádza, že vychádzala zo starovekej Kelemantie, dnešnej Iže pri Komárne a cez obchodné stanice Singoné, Arsikuu, Pariennu, Setuu a Asanku, ležiace kdesi v poriečí Nitry a Bebravy, dorazila do Leukarista (Laugarícia) - Trenčína v doline Váhu. Po Via Antiqua sa v r. 179-180 dostali v markomanských vojnách až do Trenčína vojská II. légie Pomocnej rímskeho cisára Marcusa Aurelia, ktoré viedol a s ktorými zvíťazil v boji nad germánskymi kmeňmi Kvádov legát Marcus Valérius Maximianaus. Za vlády cisára Marcusa Aurélia tu bola postavená stanica pre kupcov s jantárom. Jantárová cesta pokračovala odtiaľ po prechode masívu západných Karpát do Budorigonu v poriečí Moravy, či Odry, kde sa napojila na hlavnú trasu Jantárovej cesty, smerujúcej k Baltickému moru.

Územím našej vlasti v tomto období viedli i ďalšie trasy Jantárovej cesty z Podunajska cez Karpatské priesmyky stredného a východného Slovenska, ako aj cez Boskovickú brázdu do Kladska a odtiaľ pozdĺž Odry k moru.

Sú všetky predpoklady ,že po Via Antiqua prišli zo Solúnu aj slovanskí vierozvestcovia Cyril a Metod - spolupatróni Európy.

O intenzívnom výmennom obchode s Rímskou ríšou a budovaní oporných bodov rímskymi légiami na našom území svedčia nálezy rímskeho kastelu Gerulata v Rusovciach, v Iži pri Komárne, ale nesporne najpresvedčivejší dôkaz existencie rímskeho tábora je svetoznámy rímsky nápis vytesaný do hradnej skaly v Trenčíne. Rímska ríša svojou kultúrou výrazne ovplyvňovala národy susediace s Rímskou ríšou a významne ovplyvnila nielen dejiny južnej Európy, ale aj dejiny Slovenska.

Význam Jantárovej cesty a jej vedľajších vetiev spočíva i v tom, že zapojili prvýkrát naše územie do svetovej výmeny tovarov a civilizačných prúdení už od praveku, no najmä v období vyspelej antickej kultúry v prvých storočiach nášho letopočtu.

Veľkomoravská soľná cesta

Bez zlata človek môže žiť, nikdy však nie bez soli.
Cassiodor, Variae, 24 (537-538 n.l.)

"Niet azda nikoho, kto by nepoznal rozprávku o krajine, ktorej kráľ si nevážil soľ. Aj v skutočnosti bola každá krajina bez soli ubiedená a nešťastná. Bez soli nemohli ľudia pripravovať chutné jedlá, konzervovať a uskladňovať mäso, syry, ryby, bez soli trpel a hynul dobytok. A takouto "neslanou" krajinou bolo aj naše Slovensko." Matúš Kučera: Stredoveké Slovensko

Dovolili sme si použitím týchto citátov zdôrazniť dôležitosť a nevyhnutnosť soli pre život. A vzhľadom na to, že jej výskyt bol lokalizovaný len na určité špecifické miesta, museli existovať už od praveku cesty,ktorými bolo možné toto biele zlato dopravovať na miesta potreby. Pre naše zámery zviditeľňovania historických ciest na našom území je nepochybne inšpirujúca Veľkomoravská soľná cesta, ktorá vznikla po vojne medzi Franskou a Veľkomoravskou ríšou ,keď Franská ríša ako porazená blokovala obchodovanie so soľou zo Salzburgu. Tým boli Veľkomoravania nútení orientovať sa na soľné bane v Sedmohradsku, ktoré už v minulosti využívali starí Rimania. Soľ z tejto oblasti bola najkvalitnejšia v Európe a bola dopravovaná nielen po oblastiach juhovýchodnej Európy, ale bola ňou z hore uvedených dôvodov zásobovaná i Veľkomoravská ríša. Na našom území bolo známe soľné ložisko v okolí Prešova už v 9 stor., prvá písomná zmienka o využívaní týchto soľných ložísk je z roku 1223 .Spočiatku z vyrazenej šachty ťažili kusovú kamennú soľ, kým ju v roku 1752 nezatopila soľanka, ktorú potom ťažili s pomocou mechov z volských koží. Soľ sa získavala odparovaním vody. Koncom 20 stor. kapacita výroby soli v Prešove bola 100-tisíc ton ročne. Od r.1300 je známa aj soľná cesta ,ktorá viedla s poľských soľných baní vo Wieliczke a Bochnie, ktoré zásobovali okrem poľského územia aj územie severného Slovenska, Liptova a Turca. Históriu tejto cesty chce zviditeľňovať v záujme rozvoja CR Liptovské múzeum v Ružomberku spolu s poľským partnerom vybudovaním expozície Starej soľnej cesty. osol

 

 

Cesta cisárov, kráľov a sedmohradských kniežat

Pri podrobnejšom skúmaní minulosti a hľadaní historických súvislosti a spojení na trase Magna Via sa z hlbín histórie vynárajú čím ďalej tým viac vzájomné historické prepojenia strednej Európy s juhovýchodnou Európou. Celá táto nasledovná časť spektra panovníkov na tejto ceste pretkanej históriou sa v historickom čase reálne ocitla,pobudla v tomto priestore, prípadne aj prešla väčší, alebo menší úsek tejto cesty.
Rímsky cisár Markus Aurélius, ktorého vojská počas markomanských vojen prenikli r. 179-180 až ku Trenčínu -Laugaríciu (dokumentuje rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale) sa chystal údajne založiť 2 nové provincie za Dunajom - Marcomanniu a Sarmatiu (na území dnešného Slovenska a Čiech). Markus Aurelius sa zdržiaval počas týchto markomanských vojen (r.166-180) občas aj vo Viedni , kde aj zomrel. Údajne napísal časť svojích slávnych filozofických úvah (Hovory k sebe samému) na brehu slovenskej rieky Hron.

kráľ Svätopluk - Veľkomoravská ríša

Svätopluk, ktorý vládol v rokoch 871 až 894, patril k výrazným vojvodcom a bojovníkom. Jeho kredit štátnika a dobyvateľa bol taký vysoký, že mu dokonca núkali post rímskeho cisára. Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša, alebo Svätoplukova ríša.. Patrila do nej okrem Slovenska, celá Morava a Česko, časť Lužice v súčasnom Nemecku, Malopoľsko s Krakovom, celá Panónia, teda územie súčasného Maďarska, ale aj Chorvátsko, časť Srbska a Sedmohradska.
Svätopluk dokázal takmer štvrťstoročie udržať a spravovať túto ríšu v susedstve s mocnými Frankami. Traja naši najvyšší ústavní činitelia iniciovali finančnú zbierku prostredníctvom ktorej sa financovalo zhotovenie sochy kráľa Svätopluka, ktorá stojí na nádvorí Bratislavského hradu. Archeologický prieskum ukázal, že Svätopluk mohol vládnuť na Bratislavskom hrade. Socha Svätopluka bude niečo ako symbol krajiny, národa, histórie a hrdosti.

kráľ Belo IV

Kráľ Belo IV bol sedmohradským údelným vojvodom v rokoch 1226-1235 a uhorským kráľom v rokoch 1235-1270, z rodu Arpádovcov. Na dolnom toku Volgy bola založená v roku 1234 tatárska Zlatá horda, ktorá si podriadila viaceré krajiny a národy. Zlatá Horda bola štátom, v ktorej nebola jednotná ekonomická základňa, a za svoj rozkvet vďačila tomu, že olupovala pokorené národy. Obrovské hordy pod vedením Džingischánovho vnuka Batu chána sa vydali r.1236 proti Rusi .Feudálne rozdrobená Rus sa nemohla ubrániť pred početnou prevahou nepriateľa a dostala sa pod ťažké jarmo mongolsko -tatárskych chánov. Útočné hordy výbojmi zabrali ďalšie územia, rozvrátili Kijevskú Rus a roku 1240 dobili "matku ruských miest" Kijev. Uhorský kráľ Belo IV. odmietol zložiť Batu chánovi sľub poslušnosti. A keďže kráľ Belo IV prijal utekajúcich kočovných Kumánov ,ktorí sa nechceli podvoliť nadvláde Tatárov, tí vtrhli do Uhorska. Po porážke uhorského vojska pri rieke Slanej (pusta Mohi) na východ od Košíc 11. apríla 1241 Tatári vyše roka plienili krajinu. V tom istom roku dobili aj Budín . Kráľ si zachránil život útekom, utekal naprieč celým Slovenskom cez Liptov Turiec, hornú Nitru, Nitru, Bratislavu až do Viedne. Nakoniec sa v panickom úteku zastavil až v dnešnom Chorvátsku. Dielo skazy zavŕšil hladomor ,takže mnohé oblasti v Uhorsku zostali po tatárskom vpáde ľudoprázdne. Kráľ Belo IV. riešil zložitú situáciu tak, že do krajiny povolal osadníkov z cudziny najmä Nemcov .Týmto hosťom začal udeľovať privilégia .Tak vznikali slobodné kráľovské mestá ,ktoré sa stali oporou kráľovskej moci. Nemecká kolonizácia sa týkala najmä územia Slovenska. Nemci boli dobrí remeselníci i obchodníci. Súčasne k nám priniesli nové spôsoby ťažby a spracovania rúd. Po odchode Tatárov musel Belo IV brániť krajinu aj proti útokom rakúskeho a českého panovníka (najmä Přemysla Otakara II)Ku koncu vlády sa zbavil cudzích nepriateľov a skonsolidoval krajinu.

Sedmohradské knieža Gabriel Betlen

Gabriel Betlen bol určite jednou z najpozoruhodnejších a svojráznych osobností 17. storočia. V auguste 1619 vpadol na východné Slovensko, obsadil Košice a nechal sa svojimi prívržencami vyhlásiť za hlavu Uhorska a ochrancu protestantov. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi prenikli až na západné Slovensko, kde sa zmocnili Nových Zámkov, Trnavy a na krátky čas aj Bratislavy.
Na sneme v Bratislave (január 1620) schválili "konfederáciu" s českými stavmi a na ďalšom sneme v Banskej Bystrici (august 1620) zvolili stavy Gabriela Betlena za uhorského kráľa. Gabriel Bethlen sa však odmietol dať korunovať, pretože si nechcel zahatať všetky cesty na prípadné dohody s cisárom. Betlen si za ústupok zabezpečil (čisto formálny) titul "ríšskeho kniežaťa" (Sedmohradska). Získal sedem stolíc v okolí hornej Tisy, pevnosti Tokaj, Mukačevo a Ecsed, a vojvodstvá v Sliezsku. Koncom roku 1626 uzavrel Gabriel Bethlen v Bratislave mier, ktorý už do konca života neporušil. V povstaní Gabriela Bethlena dosiahla uhorská šľachta potvrdenie svojich privilégií, ale pre najpočetnejšiu vrstvu obyvateľstva - poddaných - neprinieslo stavovské povstanie okrem vojnových útrap nič.

Poľský kráľ Ján III. Sobieski

Pochádzal z poľskej šľachtickej rodiny Sobieski. Vynikol vo vojnách proti Rusom a Švédom, ale najviac sa preslávil v poľsko-tureckých vojnách. Porazil turecko-tatárske vojskájan_sobieski na území Ukrajiny a v roku 1683 pomohol Habsburgovcom vyslobodiť Viedeň z tureckého obliehania. Na pomoc Viedni pritiahli v lete poľské vojská a okrem nich do bojov za oslobodenie Viedne sa zapojili nemecké a cisárske vojsko. Do čela všetkých spojeneckých vojsk proti Turkom bol menovaný Ján Sobieski, ktorý v priebehu dňa porazil viac ako 100 tisícovú armádu Turkov. Toto víťazstvo zbavilo strednú Európu tureckého nebezpečenstva a začalo postupný pád Osmanskej ríše. V r.1684 sa Ján Sobieski z bitky od Viedne vracal cez Slovensko, zastavil sa na krátkom pobyte v Prešove a pokračoval v ceste do Poľska cez Humenné.
Poľský kráľ Ján III. Sobieski sa stal skúseným štátnikom, udatným bojovníkom a vojenským stratégom. Aj keď bol kráľom iného štátneho útvaru, značnou mierou sa podieľal aj na histórii Uhorska.

Princ Eugen Savojskýsavojski

Rakúsky vojvoda a politik francúzkeho pôvodu a jeden z najväčších vojvodcov konca 17. a začiatku 18. storočia. Bol uznávaným diplomatom, zastával úrad prezidenta Dvorskej vojenskej rady a člena najvyšších politických orgánov monarchie. Je považovaný za jedného z najväčších turkobijcov. Tento vojenský taktik bol však známy aj ako mecenáš, veľký milovník a zberateľ umenia. Vo Viedni dal postaviť zámok BELVEDER, ktorý sa spolu s oranžériou a rozľahlými záhradami radí k vrcholom rakúskeho baroka, bol letným sídlom tohto vojenského génia, pričom sa na jeho návrhoch a umeleckom spracovaní sám podieľal. Ďalší barokový skvost, SCHLOSSHOF dal postaviť v 17. storočí neďaleko Hainburgu, len 20 kilometrov od Bratislavy. Veľkolepý zámok slúžil Eugenovi ako miesto zábav a poľovačiek.V roku 2005 bol zrekonštruovaný a ponúka pre širokú verejnosť pestrú paletu zábavy a spoločenských podujatí.

Sedmohradské knieža František II Rákoci

Upevnenie postavenia Habsburgovcov po vyhnaní Turkov a presadzovanie centralistických opatrení Viedňou vyvolalo znovu veľkú nespokojnosť v Kráľovskom Uhorsku. rakociPovstanie Františka II. Rákociho sa začalo roľníckymi vzburami v severovýchodnom Uhorsku a malo na začiatku čisto sociálny charakter. Zapojením sa šľachty sa stalo stavovským, hoci roľnícke masy boli naďalej jeho údernou silou. Roku 1703 dobili Rákociho oddiely banské mestá a v nasledujúcich rokoch ovládli celé Slovensko. V Sedmohradsku roku 1704 Rákociho zvolili za sedmohradské knieža. V Ónode pozbavili stavy Habsburgovcov uhorského trónu (1707) a povstanie dosiahlo svoj vrchol.

Mária Terézia

(13.5.1717 - 29.11.1780)

mariaBola považovaná za jednu z najschopnejších panovníkov vtedajších krajín a aj v súčasnosti sa o nej hovorí ako o jednej z najvýznamnejších panovníkov z Habsburského rodu. Jej obdobie panovania bolo od roku 1740 do r.1780. Stala sa kľúčovou postavou v politike 18. storočia v Európe a Habsburskej monarchii priniesla jednotnosť. Mária Terézia sa pričinila o ekonomické a školské reformy, reformy súdnictva, zdravotníctva, zreorganizovala armádu, podporovala obchod a rozvoj poľnohospodárstva a počas svojej vlády vyžadovala systematickú opravu starých ciest a nariadila aj budovanie nových. Svojimi reformami sa pričinila o zlepšenie situácie v krajine. 

Mária Terézia často a rada navštevovala Bratislavu a v júni 1741 bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v Dóme sv. Martina. Bratislava nabrala na spoločenskom význame aj vďaka zásahom panovníčky Márie Terézie. Vďaka jej častým návštevám sa v Bratislave budovali nové domy, paláce Pálffyovcov a ďalšie sídla šľachticov v Starom Meste Mária Terézia sa zamerala aj na Bratislavský hrad, ktorý nechala kompletne zrekonštruovať.

Francúzky cisár Napoleon Bonaparte

Napoleon bol považovaný za najväčšieho vojenského stratéga všetkých čias.Za cisára bol korunovaný v Paríži v r.1804 a o rok neskôr v Miláne za talianskeho kráľa. Navštívil nielen viedenský zámok Schonbrunn, ale po víťaznej bitke nad spojeneckými vojskami Ruska a Rakúska pri Slavkove (bitka troch cisárov) francúzky cisár Napoleon Bonaparte podpísal v bratislavskom Primacialnom paláci medzi Francúzkom a Rakúskom 28. decembra 1805 mierovú zmluvu, tzv. Bratislavský mier.

Viedeň - cisárske mesto

V tejto kapitole nemôžeme opomenuť cisárske mesto - Viedeň s nesmiernymi kultúrno-historickými pamiatkami,kde sídlili panovníci Rakúska z toho 4 rakúski cisári a tiež mesto Bratislava , ktorá má v spektre dejinných udalostí svoje nezastupiteľné miesto nielen ako hlavné mesto Uhorska, snemové mesto s centrálnymi úradmi, ale z našho pohľadu sledujúceho kultúrno-historické dedičstvo v jeho premenách okrem toho, že bola sídlom kráľa Svätopluka bola významným korunovačným mestom uhorských kráľov, kde počas 3 storočí bolo korunovaných 11 uhorských kráľov a 8 kráľovských manželiek.

Cisársko-kráľovská poštová cesta

Magna Via hlavná trasa

V roku 1526 bolo uhorské vojsko porazené v bitke pri Moháči Turkami. Zomrelo veľa významných osobností aj sám kráľ Ľudovít II. Jagelovský, ktorý pri úteku zomrel v dunajských močariskách. Na základe predošlých dohôd trón pripadol Habsburgovcom (Ferdinand I.),ktorí sa usilovali vytvoriť zo svojich území v Rakúsku, Uhorsku i v Čechách centralizovanú monarchiu. Od roku 1526 do svojho zániku (čiže takmer 400 rokov) bolo Uhorsko integrálnou a trvalou časťou habsburskej monarchie čiže rakúskej monarchie, preto nemalo vlastných vládcov (jeho vládcami boli panovníci Rakúska, ktorí boli formálne korunovaní aj za uhorských kráľov) a do roku 1867 bolo politicky aj hospodársky riadené z Viedne (hoci formálne malo aj vlastné inštitúcie).
Obsadenie južných oblastí monarchie vojskami tureckého sultána Solimana po bitke pri Moháči v r. 1526 spôsobilo pretrhnutie spojenia Viedne so stredoslovenskými banskými mestami a ostatným východným územím, do ktorého patrilo i rumunské Sedmohradsko. V 16. stor. na rozkaz panovníka Ferdinanda I. (1526 -1564) začal Matej Taxis budovať nové poštové a dopravné spojenie. K štyrom tratiam (z Viedne do Ľvova, z Viedne do Carihradu, z Viedne do Konstadtu, z Viedne do Karlstatu) dobudovali v roku 1558 jednu z najdlhších poštových a dopravných spojení, ktorá mala celkom 56 poštových staníc a merala viac ako 1000 km. Nová cisársko - kráľovská poštová cesta viedla z Viedne cez Bratislavu, Trnavu, Senec, Nitru, Topoľčany, Prievidzu, Martin, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Levoču, Prešov,Košice,Užhorod,Mukačevo,Beregsas,Nyiregyhazu,Debrecín,Oradeu,Cluj-Napocu do Hermanstadtu (Sibiu). Jednotlivé poštové a prepriahacie stanice boli pôvodne od seba vzdialené 2 poštové míle (asi 15 km) a ku nim patrili i objekty stravovacie a ubytovacie a tiež hospodárske budovy pre ustajnenie ťažných a jazdeckých koní. Poštovú stanicu spravoval magister postae, ktorému podliehali postilióni. Títo vykonávali samotnú dopravu, pôvodne na koňoch a neskôr na poštových vozoch - diligenciach. Svoj príchod oznamovali trubkou, ktorá dodnes zostala symbolom pošty. Poštové spojenie v tejto podobe sa udržalo až do druhej polovice 19. storočia, kedy dochádza k revolučnej modernizácii poštovej prevádzky (telegrafizácia, telefonizácia).
Turecká expanzia, ich stopäťdesiatročná nadvláda a veľké plienenia tureckých vojsk a Tatárov na Slovensku znamenali obrovské straty na životoch dosahujúce až desiatky tisícov. Slovensko vtedy stratilo pätinu obyvateľstva a po tureckých vojnách koncom 17. stor. zostali rozsiahle oblasti vyľudnené. Za týchto pomerov vzrástol politický, hospodársky, dopravný aj vojenský význam tých ciest, ktoré boli najviac vzdialené od Turkov a predsa tvorili spojenie Viedne s Východom. Prvým významným krokom spojenia Viedne so Sedmohradskom a Poľskom bolo spomínané vybudovanie poštovej, dopravnej a strategickej cesty v 16. stor. Táto nami propagovaná cesta sa tým ocitla na jednej z najdôležitejších obchodných a poštových ciest v monarchii. Jej dôležitosť vzrástla ešte výraznejšie po dobití a trvalom obsadení Budína Turkami 29.8.1541, čím význam Českej cesty poklesol .Plánom Viedne značne pomáhala stará obchodná cesta z Poľska a severného Slovenska cez hornú Nitru k Dunaju. Z Ružomberka mala táto cesta odbočku cez Oravu do Krakova. Treba pripomenúť, že nešlo o obyčajné využitie známych obchodných ciest na dopravné, alebo strategické ciele. Išlo o ustanovenie riadnej štátnej pošty, ktorá sprostredkovávala verejné i súkromné záujmy. Poštové stanice boli riadne vybavené pohostinstvom pre cestujúcich, nocľahmi, dostatočným počtom ťažných a jazdeckých koní na prepriahanie i prípinky, na výmenu koní pre kuriérov, prípadne súkromníkov. Podmienkou bolo, aby každá pošta mala dostatok priestorov na nocľahy i stravovanie, na maštale, zásoby krmiva atď.
Našou snahou je dostať do povedomia a úcty nesmierny význam tejto cesty, jej neoceniteľnú historickú hodnotu, strategickú jedinečnosť a jej geografické danosti v minulosti.

Česká cesta

Po konsolidácii pomerov v boji o uhorský trón v 14. storočí začína ožívať obchod so susednými krajinami, čím nadobudli veľký význam viaceré obchodné cesty. Príkladom je stará Česká cesta. Stredoveká Česká cesta bola dôležitou obchodnou i vojenskou spojnicou medzi Budínom a Prahou. Spájala hlavné mestá uhorského a českého kráľovstva. Česká cesta predstavovala v skutočnosti len kratší úsek európskej diaľkovej magistrály, vedúcej od brehov Bosporu cez Budín, Ostrihom, Trnavu, Brno, Prahu do Porýnia a ďalej k brehom Atlantického oceánu. Jej úsek medzi Budínom a Prahou nazývali už súčasníci ako Via Bohemica. Bola prvou medzinárodne vyhlásenou krajinskou cestou na území terajšieho Slovenska. Trasa Českej cesty sa vytýčila na pompéznom dvojstrannom medzinárodnom diplomatickom rokovaní v uhorskom Vyšehrade v decembri 1335 a januári 1336, kde za spoločný rokovací stôl zasadol uhorský kráľ Karol Róbert a český kráľ Ján Luxemburský. Našim územím viedla z Ostrihomu cez Štúrovo, Dvory nad Žitavou, Nové Zámky, Trnavu ,Senicu, Šaštín a Holíč. Uhorskí králi zabezpečili Českú cestu postavením silných strážnych hradov a tvŕdzí. Napríklad v Holíči na hraniciach s Moravou stál už v 11.storočí hrad na mieste terajšieho tereziánskeho kaštieľa. Česká cesta nadobudla najväčší význam v 14. a 15. stor. a s menšou intenzitou sa využívala aj v nasledujúcich storočiach. Význam Českej cesty poklesol, keď Turci dobili a natrvalo obsadili Budín (29.8.1541).

Záver

Snažili sme sa predložiť vám skrátene prostredníctvom komplexného prehľadu súboru autentických historických ciest presvedčivé dôkazy, ktoré jednoznačne potvrdzujú, že naše územie bolo od praveku významnou križovatkou obchodných ciest s čím úzko súviseli aj geopolitické záujmy, čo je dokumentované rozsahom výpočtu významných aktivít idúc po ceste do minulosti dejinného vývoja od praveku až po novovek.
Našou snahou bolo priblížiť širokej verejnosti v historickom kontexte zmapované významné cesty -cesty kultúrno-historického dedičstva vedúce územím 5-tich štátov spájajúce strednú Európu s juhovýchodnou Európou, ktoré vytvárajú svojou jedinečnosťou a atraktivitou všetky predpoklady pre to, aby napĺňali ambíciu presadiť cestu Magna Via - matku ciest - cestu pretkanú históriou ako marketingový produkt cestovného ruchu. Ide nám predovšetkým o to zaktivizovať miestne samosprávy a podnikateľské subjekty v CR, aby sme sa dokázali združiť a spoločnou marketingovou stratégiou a reklamou pritiahnuť turistickú klientelu nielen z krajín, ktorými historická cesta Magna Via prechádzala ,ale aby názov a značka rezonovala v turistickom svete natrvalo aj v ďalších štátoch po vzore iných významných historických ciest (Route 66, Tokaido, Via Appia, Via Compostela, Hodvábna cesta atď.) V neposlednom rade našou cieľovou skupinou sú tiež študenti a celkove mladá generácia u ktorej by sme chceli dostať do povedomia kultúrno-historické dedičstvo tejto cesty, vypestovať v nich úctu a hrdosť na bohatú minulosť a atraktivitu tejto cesty. V mladej generácii vidíme najväčšiu perspektívu v tom, že môže svojimi znalosťami moderných technológii, svojou dynamikou, kreativitou a jazykovou pripravenosťou veľmi výrazne posunúť cestu Magna Via ako atraktívnu destináciu CR do inej dimenzie vnímania jej histórie.

dlazdica

Katalóg Magna Via

Z fotogalérie


otvorenie-4
platan-3
platan-12
platan-1
platan-10
platan-4
slavnostné otvorenie Magna Via

Dňa 29.6.2011 - Slávnostné otvorenie kultúrnej turistickej cesty Magna Via

Pozrite si viac...